Prečo keď dosiahneme to, po čom sme túžili, onedlho to už nestačí a chceme opäť viac?
Prečo na skupinovej fotke každý hľadá najskôr seba?
Prečo skoro každý nadhodnocuje svoje schopnosti voči ostatným?
A prečo každý človek má rád, keď počuje vyslovené svoje meno?
Dá sa to vysvetliť viacerými vedeckými teóriami ako porovnávanie sa s referenčným bodom, ktorý sa mení a spôsobuje, že keď predtým niečo stačilo, tak už to nestačí. Alebo nadhodnocovanie vlastných schopností? Keď si každý myslí, že je lepší ako priemer, čo je matematicky samozrejme nemožné a zároveň také bežné skreslenie skoro každej ľudskej bytosti. Táto ilúzia nadradenosti pramení z viacerých faktov. Vedecké štúdie spomínajú vplyv dopamínu a známy Dunning – Krugerov efekt aj vplyv kultúry.
Ak odbočím, kuriózne je, že ľudia ktorí nepodliehajú ilúzii nadradenosti, sú ľudia v depresii či trpiacimi úzkosťou. Nie je to zvláštne? Ak generalizujem, iba ľudia trpiaci niektorými vážnymi mentálnymi chorobami, nepodliehajú tomuto známemu faktu. To je fascinujúce. Na druhej strane sa práveže podceňujú, čo je opačný extrém.
A čo hľadanie vlastnej osoby na skupinovej fotke a príjemný pocit, keď počujeme naše meno? To môže vychádzať z faktu, že pre každú ľudskú bytosť, je on sám tá najdôležitejšia bytosť na svete. Keď sa nad tým zamyslíme, trocha odhliadnúc od vedy, nie je to zároveň všetko práca toho, čo nazývame ego?
Myslím si, že ego je veľmi mocné. Je to fakt, je to ľudské a takí proste sme. Zaujímavé v tejto súvislosti mi pripadá vyjadrenie slávneho rakúskeho psychológa Alfreda Adlera:
„Každá ľudská bytosť sa usiluje o dôležitosť, ale ľudia robia chybu, keď si neuvedomia, že ich dôležitosť musí spočívať v ich prínose do životov ostatných.“
V posledných rokoch badať v odbornej literatúre a v leadershipe určitý menej bežný trend, pripisovať egu všetko zlé a hľadať spôsoby, ako ho oslabiť až eliminovať. Napr. vo vplyvnom bestselleri Ego je váš nepriateľ od Ryan Holiday. Ja s tým pohľadom súhlasím iba čiastočne. Myslím si, že ego má aj svoj nepostrádateľný význam. Bez určitej dávky ega by sme pravdepodobne všetci boli duševne chorí a ego je zároveň kľúčový zdroj a sila, ktorá nám pomáha dosahovať naše sny a ciele. Ak sa ale pozrieme na ego spôsobom, v čom nás obmedzuje a v čom nám v skutočnosti zabraňuje naplniť svoj potenciál, tak si myslím, že je veľmi prospešné pracovať na znižovaní vplyvu svojho ega. A to cielene! Prečo? Lebo nafúknuté ego nepotrebuje pomoc. Lebo ego sa cíti oprávnené na úspech. Lebo ego bojuje s realitou v každom momente. Lebo ego odmieta kompromisy a ego nechce ustupovať. Ego chce proste všetko a myslí si, že svet sa má točiť okolo neho. Okrem toho ego nechce vidieť pravdu, ktorá by ohrozila jeho sebaobraz. Preto nás núti robiť také aktivity, ktoré posilňujú naše ego, aby náš sebaobraz nebol narušený.
ČO SA DÁ S EGOM ROBIŤ A ČO TO SPÔSOBÍ.
A čo s tým? Akceptovať to ako fakt, alebo s tým niečo urobiť? Podľa mňa je vhodné sa zamyslieť, akými spôsobmi cielene znižovať vplyv svojho ega. Výhody mi pripadajú obrovské. Doslova enormné.
Fascinuje ma, že keď sa s egom cielene pracuje, tak kuriózne k nám príde veľa výhod z rôznych aj neočakávaných smerov. Či už na to idete racionálne, tak zákon reciprocity funguje. On funguje dokonca aj v nepredvídateľných smeroch. Alebo ak to chcete ezotericky, nazvite si to karma. To je jedno. Keď zjednodušene povedané, odovzdávate svetu a ľuďom viac, ako si z neho beriete, tak sa to vracia. To sú nemenné zákony našej existencie. Je tam iba jediná výnimka a to je skupina ľudí s názvom takeri (z anglického take). Ľudia, ktorí sú našťastie v menšine, pri ktorých zákony reciprocity nefungujú, ale dá sa naučiť ako to robiť správne a ako týchto ľudí spoznať a dať si na nich pozor. To možno detailnejšie v inom článku. A čo môžeme urobiť? Napr.:
a) Proaktívne dodávať ľuďom hodnotu
b. Ísť aj cielene do úzadia a nechať niekedy ostatných vyniknúť
c) Verejne chváliť tých, čo si to zaslúžia
d) Nájsť si aktivitu, čo ostatní v práci nechcú a urobiť ju
e) Spájať zaujímavých ľudí
f) Prijímať vďačne spätnú väzbu
g) Začať, či rozšíriť dobrovoľníctvo
a mnoho iných aktivít, ktoré sa podľa môjho názoru môžu zdať nelogické. Keď napríklad cielene nechám vyniknúť ostatných, nestrácam svoju výhodu? Alebo keď verejne niekoho chválim, kto bude potom chváliť mňa? Vykonať aktivitu, ktorú ostatní nechcú? To už je trocha príliš! Možno, ale skúste čítať ďalej, čo to nevyhnutne spôsobí.
Kumulatívny efekt týchto aktivít, ktorý to časom vytvorí a nepísaný zákon reciprocity, vám to všetko v čase výrazne viac vráti. Ono to bude prichádzať zo smerov, ktoré si najskôr ani neviete predstaviť. Časté pracovné ponuky, pomoc, obchodné príležitosti, odporúčania, ocenenia, záujem o vašu osobu a vaše názory, väčšie financie, viac radosti, viac pocitu spokojnosti a mnoho iného.
Poznáte ten pocit, keď chcete niečo niekomu v dobrom vrátiť? Máme to v sebe hlboko zakódované, možno až na výnimky u takerov. Keď sa nad tým celým zamyslíte detailnejšie, je to vlastne úplne logické. Je za tým schované jedno zo základných pravidiel psychológie predaja.
Ľudia radi spolupracujú a obchodujú s ľuďmi, ktorých majú radi.
Dôležité je to robiť nezištne, vtedy nám to s istotou prinesie aj úspech. Sme ale ľudské bytosti a ak si pritom uvedomíme, že tento postup je proste efektívny a nebudeme to robiť doslova vypočítavo, aj tak sa nám to všetko mnohonásobne vráti a úspech príde. Keď sa odosobním a poviem to úplne na rovinu, tak je to vlastne geniálna obchodná stratégia, ktorú ale nemôžeme robiť ako obchodnú stratégiu. Vtedy to nefunguje. Uvedomenie, že je to veľmi účinné je dobré, ale robiť to cielene ako obchod, nie je.
Ešte vyšší level je, keď veľmi zrelá osobnosť ani nerieši, ako my bežní smrteľníci, či je táto cesta výhodná, alebo nie, ale preto, lebo si tak želá fungovať. A čo je na tejto ceste fascinujúce? Možno nasledujúci citát, to lepšie ozrejmí.
„Keď si túto cestu osvojíte, uvidíte to, čo väčšine ľudí uniká, pretože im v tom bráni ich ego: že človek, ktorý prešľapáva cestu, v skutočnosti určuje smer.“ Ryan Holiday
RIZIKÁ KTORÉ JE POTREBNÉ SPRÁVNE UCHOPIŤ
Riziko č. 1
Sú pri tom aj niektoré dôležité otázniky. Nie je to samozrejme také jednoduché. Pri zmieňovaných aktivitách pomoci a úprimného záujmu o ostatných, je dôležité to doslova neprepáliť a naučiť sa vyhýbať takerom. Taker je človek, ktorý sa zameriava na to, ako čo najviac získať od ostatných. Zákon reciprocity nefunguje.
Riziko č. 2
Podľa výskumov psychologičky Christiny Maslach z Berkeley, ktorá sa dá označiť za pionierku v téme pracovného burnoutu, by dávanie a pomáhanie malo mať určitú hranicu a mali by sme si zároveň chrániť naše zdravie. Ľudia, ktorí sa najviac rozdávajú, patria do skupín, ktoré sú najnáchylnejšie k burnoutu a častým pocitom sklamania a depresie. Je to síce veľmi šľachetné, ale môže to mať aj negatíva, ak sa to nerobí správne. Mňa zaujali viaceré štúdie na princípe pravidla 100 hodín, ktorá tvrdí, že približne 100 hodín pomáhania či dobročinnosti ročne, čo je cca 2 hodiny týždenne, má pozitívny vplyv na naše šťastie, spokojnosť a sebaúctu. Nad túto hranicu však už neplatí priama úmera, že čím viac hodín pomáhania, tým väčšie pocity šťastia a naplnenia. Môžete pomáhať viac, ale už niektoré pozitívne vnútorné pocity nebudú rásť. To mi pripadá byť zaujímavé.
Zároveň je dobré si uvedomiť, že je rozdiel medzi dobrovoľníctvom, napr. pomáhanie v útulku, či seniorom, zbieraním odpadkov atď. a pomáhaním kolegom v práci, ľuďom s podobnými záujmami, s ľuďmi na začiatku kariéry atď. Napíšem to na rovinu a bez moralizovania. Obe cesty prinášajú pozitívne emócie, ale druhý príklad má podstatne väčší vplyv na dosahovanie úspechu v kariére, v živote a v získavaní financií. Táto cesta zároveň musí byť úprimná a nezištná, pretože ľudia skôr či neskôr vycítia vypočítavosť. V každom prípade obe cesty majú svoj zmysel, lebo nám pomáhajú pracovať na pokore, ktorá je najlepším obranným mechanizmom proti prebujnenému egu. Môj subjektívny názor je, že najvhodnejšie je obe cesty kombinovať. Obe sú príjemné a zvyšujú naše šťastie a sebaúctu. Prvá cesta nám dáva hlboký pocit dávania svetu niečo späť.
Niečo späť za obrovské výhody, ktoré sme obdržali vo forme napr. zdravia, inteligencie, pozitívneho zmýšľania, narodenia do v podstate bohatej krajiny atď., ktoré vo veľkej miere súvisia s náhodou a genetikou a z veľkej časti nie sú spôsobené našou zásluhou.
Zároveň blízky dotyk so skutočnými problémami nám poskytuje väčšiu pokoru. Druhá cesta v pomáhaní kolegom, známym atď. nám tiež poskytuje príjemné pocity, šťastie, sebaúctu, ale zároveň ak sa to robí správne, výrazne nám pomáha s kariérou, úspechom a financiami.
Riziko č. 3
Pozor, úspech prináša aj riziká. Každý, kto zažil obdobie, keď nebol ešte úspešný a potom sa ním stal, pozná ten zvláštny rozdiel prístupu ľudí voči vlastnej osobe. Prečo sa zrazu ľudia smerom k vám zmenili? V živote sme obvykle pozorní, pokiaľ sa jedná o niečo negatívne. Tak sme evolučne naprogramovaní. Na čo ale nie sme pripravení, je uznanie a ocenenie, ktoré sa objaví, pokiaľ sa začneme javiť nádejne. Preto sa treba pripraviť na pýchu, lebo ona sa začne postupne plížiť. Veľmi pravdepodobne sa to stane. Preto je dôležité ju eliminovať, lebo ona dokáže zničiť všetko. Takisto je dôležité dávať si pozor na prehnanú sebadôveru a posadnutosť sebou samým. Hlavne posadnutosť sebou samým je, ak to trocha preženiem, veľmi náročné korigovať, lebo tak sme sa evolučne vyvinuli. Ona nám vo svojej podstate pomáha nás ochraňovať pred nebezpečenstvom. Taktiež nám pomáha zabezpečiť blahobyt pre nás samých, ale evolúcia sa v tomto bode trocha „vymkla kontrole.“ Preto najdôležitejšia je zmieňovaná pokora, ktorá je najlepšia zbraň proti prebujnenému egu. A nie, aj keď sa držíme v úzadí, ale myslíme si, že sme lepší ako ostatní, stále je to pýcha. Síce menej viditeľná, ale stále má negatívny vplyv na naše rozhodovanie a životy. To prekonať, je už veľmi vysoký level uvedomenia. To dokáže iba pár výnimočných ľudí.
Riziko č. 4
Ďalšie riziko je, že keď sa staneme úspešnými, tak sa začneme prirodzene viac pohybovať medzi ďalšími úspešnými a pri nich sa môžeme cítiť opäť bezvýznamný. Je to normálne, lebo ľudské bytosti sú enormne ovplyvnené uhlom pohľadu a porovnávaním. Alebo ak chcete vedecky - tzv. referenčným bodom. Negatívne je, že týmto sa kolotoč opäť roztáča. Preto práca s egom a zameranie na pomoc a pokoru je to, čo nás nie len v živote a kariére posúva, ale zároveň nám zlepšuje naše vnútorné prežívanie. Poznáte ten pocit nepokoja, tlaku na úspech, porovnávania sa s ostatnými, ktoré psychicky na nás negatívne pôsobia? Ak dokážeme aspoň čiastočne tieto zložky eliminovať, tak sa budeme cítiť spokojnejšie, vyrovnanejšie a kuriózne, a to je na tom to najfascinujúcejšie, ak sa zameriame na ostatných a budeme viac dávať ako brať, dosiahneme v živote aj v práci viac.
Znamená to, že nie je dôležité napr. budovať si vlastný imidž a personálny brand? Nie. Na začiatku kariéry k tomu nevynechajme jedinú príležitosť. Ale postupom času, keď sa už výrazne vypracujeme, tak to začne byť otázne, či nám cielená práca na personálnom brandingu skôr pomáha alebo nie. A či snaha byť na výslní a v neustálom povedomí ostatných, je pre nás skôr nápomocná alebo nie.
SKRESLENIA A OTÁZNIKY KTORÝM PODLIEHAME
Všeobecná nedôvera ľudí k tejto opisovanej ceste z článku, môže prameniť z viacerých faktov.
1. realita ukazuje niečo iné. Naozaj?
Výrazný je ten, že asi všetci poznáme príklady milých, láskavých ľudí, u ktorých informácie z článku akoby vôbec nefungovali. Dávajú viac a nenazvali by sme ich ani kariérne, ani finančne alebo inak úspešnými. Skôr by sme ich označili za presný opak. Označili by sme ich za neúspešných a máme pravdu. To tiež rozsiahle výskumy potvrdili a je to tak. Dôvod? Je to spôsobené predovšetkým tým, že z pohľadu vlastnej efektivity, to títo ľudia robia nesprávne a otáča sa to proti nim. Nevedia tento dar dobre využiť aj pre vlastný prospech a sú niektorými ľuďmi a situáciami využívaní. Ja si myslím, že si treba uvedomiť nasledovné:
„Nič nie je zlé na tom, keď pomáhame, ale zároveň chceme dosahovať úspech. Vôbec sa to nevylučuje.“
2. príjemní a láskaví ľudia
Ďalšie skreslenie, ktoré po väčšinou všetci vnímame je, že ľudia, ktorí dávajú viac, sú láskaví, príjemní, usmiati a podobne. To je jasný klam a nepochopenie podstaty. Lebo aj ľudia, ktorí sú povahou akoby tvrdší, nedostupnejší, akoby menej príjemní, môžu bez problémov patriť do skupiny ľudí, čo dávajú viac, ako berú (giverov). To sa nevylučuje a je to bežné. Zároveň presne naopak aj príjemní, priateľskí ľudia bývajú takeri. Svojim šarmom a priateľskosťou vytvárajú iný obraz a preto to ľudí ľahko oklame. Opäť sa to vôbec nevylučuje a je to úplne bežné.
Techník ako „správne“ zvoliť cestu menšieho ega a dávania viac ako brania existuje viacero. Je to doslova súbor prístupov a spôsobov, ako správne postupovať a zároveň ako sa vyvarovať negatívnemu. Na mnohé z nich sa pozreli aj vedci a v štúdiách vysvetlili viaceré pozorovania ako efektívne.
3. slovenský národ
Mohli by ste namietať, že na Slovensku na to ešte nie sme pripravení. Nespochybňujem, že rozdiely medzi národmi existujú, ale nemyslím si, že v tom je problém. Áno súhlasím, že napr. oproti škandinávskym národom sme výrazne viac náchylní ku korupcii, alebo k vyhýbaniu sa plateniu daní a podobne. Lenže tieto neduhy fungujú na odlišnom mechanizme. Nebudem to detailne rozoberať, stačí iba povedať, že princíp silného zákona reciprocity v týchto prvkoch absentuje. Človek pri tom má jasnú tendenciu neregistrovať konkrétnych ľudí a konkrétne tváre. Toto branie či kradnutie prebieha akoby od fiktívnej nejasnej masy či množiny, ku ktorej daný jednotlivec necíti prepojenie a nevníma konkrétnych ľudí, s konkrétnymi pocitmi. Naopak v blízkych medziľudských vzťahoch, ktoré vplývajú na mechanizmus vplyvu ega a dávania viac ako brania, nie sme zásadne od ostatných národov odlišní.
Po prečítaní týchto úvah o egu, by ste mohli prirodzene poukázať na množstvo príkladov ľudí, ktorí sa vlastným egom nechali úplne pohltiť a aj tak sa stali veľmi úspešnými. Áno, aj to sa stáva. Ako je to možné? Ak dáme preč štatisticky vyššie zastúpenie psychopatov a sociopatov na vyšších pozíciách, tak stále je tam jasná väčšina „normálnych ľudí.“ Prečo je to tak? Tí úspešní, ktorých cesta je založená na prebujnenom egu, by podľa mňa mohli dosiahnuť podstatne viac, iba to nedokážu kvôli svojmu egu pochopiť, alebo v extrémnych prípadoch, môže ich úspech prameniť z nečestných praktík.
POHĽAD A NÁVOD PRE FIRMY
Táto cesta nefunguje iba na personálnej úrovni, ale aj na úrovni firiem, čo sa môže zdať prekvapivé.
„Ak máte vo firme viacero ľudí, ktorí vedia správne túto cestu používať, tak ste vyhrali jackpot.“
Ak ste majiteľ, akcionár, CEO či riaditeľ, vy viete, že úspech firmy závisí hlavne od ľudí, ktorých máte vo firme. Ja by som na vašom mieste túto cestu vo firmách výrazne podporoval úpravou firemnej kultúry, tréningami a podobne. Upraviť efektívne kultúru je samozrejme náročný dlhodobý proces, ale výsledky môžu byť enormné. Prečo? Lebo tieto interné „drobnosti“ sa prejavia na celkovom zlepšení firemných výsledkov. Tým nemyslím iba lepšiu atmosféru a spokojnosť vo firme, čo je veľmi fajn, ale myslím doslova aj zvyšovanie obratu a zisku. A priznajme si pravdu, ak vedieme či vlastníme firmu, tak to je samozrejme to, čo všetci chceme. Preto zavádzanie týchto bodov do kultúry je dôležité. Zároveň ja som človek z biznisu, a preto si trúfam natvrdo povedať aj nasledovné:
„V rámci možností, odstraňujte z firmy takerov. Je to pre vás výhodné.“
Komplikované na tom je, že takerov máte aj v manažérskych pozíciách. Ak sú v manažérskych pozíciach, tak techniky na ich spoznanie, fungujú omnoho lepšie. Jednoducho sú ľahšie odhaliteľní. Ale ak máte skutočnú rozhodovaciu právomoc, tak sa to dá. Iba je to samozrejme dlhodobý proces. Z pohľadu firiem, majiteľov, CEO atď. je dobré si uvedomiť prirodzený ľudský obranný mechanizmus. V súkromnom živote sa ľudia môžu nejako prejavovať, ale v pracovnom majú ľudia, kvôli nastaveniu systému, tendenciu bojovať viac za seba. Je to prirodzené. Tak funguje naša kultúra, práca a systém. Oproti súkromiu je to viac „bojové prostredie.“ Preto aj giveri, ktorí sú pre vašu firmu potencionálny jackpot, sa v práci môžu zmeniť na tzv. matcherov. Matcher je človek, ktorých je v spoločnosti najviac. Ja ti niečo dám a ty mi to vrátiš. Je to obranný ľudský mechanizmus, ako sa nenechať využívať. Podľa mňa je to nesprávna cesta. Lepšie je zostať giverom a mať ich vo firme čo najviac, iba je dôležité aby to robili správnym spôsobom.
A pozor, takeri dokážu hrať divadlo a byť tzv. fakerom. Patrí to prirodzene k ich stratégii. Našťastie existuje viacero mechanizmov ako skutočných takerov, ktorí firme v skutočnosti škodia, spoznať. Zároveň ak ste vy v hierarchii vyššie, tak je to kvôli typickému správaniu takerov náročnejšie vidieť. Jeden z mnohých prvkov, ktorí takeri nevedia plne kontrolovať je, že ak už získajú určitú moc, tak povolia v kontrole a pretvarovaní. To dokazujú aj výskumy. Ich prirodzené tendencie vyplávajú viac na povrch. Prejavuje sa to napr. v tom, že si chcú veľmi zachovať dobrý dojem smerom hore, ale príliš sa nestarajú o to, ako ich vidia ľudia pod nimi. Alebo chcú byť obdivovaní vplyvnými nadriadenými, a preto predstierajú šarm a lichotenie. To je dôvod že, keď ste ten vplyvný nadriadený či v hierarchie vyššie, tak smerom k vám sa správajú odlišne. Preto môžete mať z týchto ľudí, čo vašej firme v podstate jasne škodia, dobrý pocit. Spôsobov ako ich spoznať, je podstatne viac.
Zároveň som realista. Preto si myslím, že podporovanie týchto princípov vo firme interne, prináša ovocie. Externe medzi firmami skôr nie. Tam by to podľa mňa často nefungovalo. Dôvod je ten, že pri firmách odpadá naviazaná skúsenosť konkrétnych 2 ľudí. Zákon reciprocity by bol prerušovaný množstvom faktorov. Napr. zmena zamestnania, rozdiely medzi ľuďmi a oddeleniami atď.
Pre firmy je podľa mňa veľmi prínosné, ba až kľúčové sa zaoberať a leadership štýlom dávať vs brať, ktorý reflektuje tieto poznatky. Je to veľmi účinná cesta, ale kvôli rozsahu článku, nateraz túto tému vynechám.
ZÁVER
Zároveň to zakončím s určitou mierou obozretnosti. Treba sa pripraviť aj na to, že keď sa týmito pravidlami do určitej miery riadite, aj tak budú vždy ľudia, ktorí vám neuveria a budú si myslieť, že je to vypočítavosť a podobne. Niektorí ľudia a hlavne takeri to nebudú schopní pochopiť. Bude sa to diať a nevyhnete sa tomu. Nie je možné, aby nás každý mal rád a to je úplne v poriadku. Našťastie týchto prípadov je omnoho menej, ako tých pozitívnych. Okrem toho aj giveri sú stále iba ľudia. Preto aj oni robia chyby. Aj oni vedia zraniť a aj oni dokážu nevhodne reagovať. Otázka je, či si to dokážu potom pripustiť. Zároveň idealizácia tejto cesty a týchto ľudí, nie je na mieste. Je to iba nepatrná zmena v nahliadaní na život a interakciu s ľuďmi, ktorá ale dokáže spôsobiť veľmi veľa.
Preto či vám ide o vyššie hodnoty, spokojnejší život, úspešnú kariéru, finančné zabezpečenie, o všetko dokopy alebo firmám o väčší zisk, je to možno neuveriteľné, ale ono to naozaj funguje. Veľmi. A to najfascinujúcejšie na tom je, že ak sa touto cestou niekto najskôr vydá zo skôr zištných dôvodov, tak je nemožné, aby vás to postupne nezmenilo. Zištné dôvody časom nebudú to najhlavnejšie. Tento prerod je vedecky dokázaný. Viaceré štúdie prišli s tým, že ak začnete napr. s dobrovoľníctvom zo zištných dôvodov, aby ste povedzme, že pokročili vo vašej kariére, časom začnete vnímať svoju rolu dobrovoľníka ako dôležitú súčasť vašej identity.
Takže ak chcete, kľudne začnite aj zo zištných dôvodov. Aj tak vás to zmení. Nedá sa tomu vyhnúť.
Vysvetlivky:
Giver = človek ktorý viac dáva ako berie
Matcher = Princíp ja ti niečo dám a ty mi to vrátiš. Do tejto skupiny patrí väčšina ľudí
Taker = človek, ktorý chce čo najviac získavať od ostatných. Zákon reciprocity nefunguje
Faker = spravidla taker, ktorý sa kvôli svojim záujmom pretvaruje a skrýva, že je taker.